Narodil sa 12. mája 1905 v obci Veľké Berezné (Ukrajina, 38 km od Sniny), vzdušnou čiarou ani nie 3 km od štátnej hranice. Jeho mama pochádzala z Veľkých Kapušian, dožila sa primícií svojho vytúženého syna, ktorého kňazské (a ešte aké!) povolanie vymodlila. Neskôr umrela a je pochovaná na Ukrajine (asi v meste Berehovo). Jeho otec sa narodil v Užhorode a po smrti manželky prišiel do Čičaroviec za synom aj so svojou staršou dcérou Etelkou, Emilovou sestrou, kde sú všetci pochovaní. Emil už ako dieťa prejavoval neobyčajnú zbožnosť. Ak sa kvôli chudobe za prácou presťahovali, veľmi sa trápil, ak nemohol navštevovať Pána Ježiša v kostole, alebo ak nemohol vidieť slávnostné incenzovanie Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej. Mal živú mariánsku úctu, keďže jeho najobľúbenejšie piesne patrili práve Panne Márii. Takýmto spôsobom bol duchovný život otca Emila položený na pevných základoch – pripravovaný k obetovaniu vlastného života. Ako dieťa bol často chorľavý, bolievalo ho tiež oko, hrozilo mu oslepnutie. Matka kvôli tomu často plakala a modlila sa. Obetovala ho Bohu – ponúkla ho ako robotníka do Pánovej vinice, ak sa uzdraví. Emil sa vtedy zázračne uzdravil. Na radosť svojich rodičov začal chodiť už celkom zdravý do škôlky a neskôr do školy. Okrem krátkozrakosti nemal žiadny problém. Za jeho kňazské povolanie sa modlila spoločne s dcérou Etelkou. Veľmi sa tešili, ak ho videli miništrovať pri Pánovom oltári. Jemu však o týchto túžbach a modlitbách nič nepovedali. Emil si za svojho birmovného patróna si vybral svätého Jozefa. Teológiu študoval v Košiciach. Primície slávil v meste Berehovo (Ukrajina) 17. februára 1929, kde začal pôsobiť ako kaplán. Neskôr bol preložený do Pavloviec nad Uhom, kde bol jeho farárom otec Anton Lukáč, ktorý blahoslavenú Anku Kolesárovú pokrstil, spovedal aj pochoval (s Ankou sa otec Emil asi nestretol, keďže mohla mať približne 2 roky). Ďalej bol preložený do Ruskej (kde svoje pastoračné povinnosti vykonával v maďarskom jazyku), Tibavy (kde pre zmenu zakúsil čisto slovenskú pastoráciu, keďže vedel dobre po slovensky). Na jar roku 1933 bol ustanovený za farského administrátora do Čičaroviec, kde pôsobil opäť v maďarskom jazyku až do svojej hrdinskej smrti 23. novembra 1944 (umrel v závere 2. svet. vojny deň po blahoslavenej Anke Kolesárovej).
Bol človekom veselým (meno mám smutné, ale smutný nie som), zbožným, ale prísnym. Písal básne, lúštil (ba aj zostavoval) krížovky, zbieral známky, veľmi rád hral a komponoval na harmóniu (žiaľ cez front boli takmer všetky notové zápisy zničené), rád sa modlil vešpery latinsky (na kaplánskych miestach sa v kostoloch s veriacimi modlili slovensky resp. maďarsky, v Čičarovciach už ale latinsky). Zostavoval latinský modlitebník vešpier. Založil a viedol Mariánsku kongregáciu (niečo ako naše ružencové bratstvá asi), bratstvo svätého škapuliara, roznecoval misijného ducha vo farnosti, jezuitov priviedol na sväté misie.

V posledných dňoch druhej svetovej vojny povzbudzoval Čičarovčanov, aby vytrvali v modlitbe a v dôvere v Boha, hoci boli spolu ukrytí v pivniciach. Umrel 23. novembra 1944, deň po blahoslavenej Anke Kolesárovej (tak sa totiž posúval front). Vtedy totiž cez strechu domu spadla do pivnice presne na otca Szmutka smrtonosná zbraň, ktorá síce nevybuchla, ale jemu odtrhla ruku a nohu. Zhora cez otvor v pivnici sa naňho sypala pšenica, ktorá tam bola uskladnená (keď zrno neodumrie, neprinesie úrodu). Nezomrel hneď, lež na následky vykrvácania – pri vedomí. Podobne ako blahoslavená sestra Sára Salkaházi, ešte predtým ponúkol svoj život Bohu za svojich veriacich (údajne nik z nich neumrel, iba on). Tí z vďačnosti, ale hlavne aj z vďaky za iné prijaté milosti, aj neskôr po jeho smrti pri jeho hrobe pri kostole umiestňovali votívne tabuľky s nápismi: pomáhaj aj naďalej, ďakujem za vyslyšanie modlitieb, za spoznanie životnej cesty…
 
Podľa zozbieraných svedectiev okolo 20 ľudí, ktorých zvukový záznam je zaznamenaný a textový prepis podpísaný vždy dvoma svedkami, potvrdený prísahou, za prítomnosti otca Jánosa Száraza, umrel v povesti svätosti. V odpovediach na mnohé otázky sa neuvádza žiadny negatívny postoj. Keďže dlhoročný miestny farár Anton Kocska bol v roku 1998 pochovaný priamo v hrobe (na hrob) otca Emila Szmutka, votívne tabuľky boli premiestnené do predsiene vchodu do kostola.

23. novembra 2006, na 62. výročie smrti otca Emila Szmutka, keď miestny farár János Száraz vydal publikáciu v maďarskom jazyku o živote otca Emila Szmutka, ktorú kedysi spísala jeho sestra Etelka, slávil v Čičarovciach svätú omšu otec Alojz Tkáč, košický arcibiskup metropolita, za hojnej účasti kňazov a veriacich.

23. novembra 2019, na 75. výročie hrdinskej smrti Emila Szmutka, slávil v Čičarovciach svätú omšu otec Bernard Bober, košický arcibiskup metropolita, za hojnej účasti kňazov a veriacich, ktorý v kázni okrem iného uviedol, že otec Emil Szmutko „zomrel v povesti svätosti“. Podujatiu predchádzalo 9. novembra 2019 hudobno-modlitbové pásmo s názvom „S otcom Szmutkom z Getsemanskej záhrady po Turíce“, ktoré sprevádzala skupina Emmánuel z obce Veľké Trakany. Následne sa veriaci niekoľkokrát stretli vždy v tretiu sobotu mesiaca na spomienkovej svätej omši, kde prosili Boha o blahorečenie otca Emila. V modlitbách veriacich zaznievala aj prosba o novú strechu kostola, keďže už bola v nevyhovujúcom stave a finančných prostriedkov na jej opravu bolo veľmi málo. O tri roky neskôr už kostol mal novú strechu vďaka podpore maďarskej vlády Viktora Orbána.